|
|
|
|
|
|||
|
|||
 |
Vasiľ Hopko (1904-1976)
Mons. Vasiľ Hopko, gréckokatolícky pomocný biskup v Prešove a titulárny biskup midilenský sa narodil 21. apríla 1904 v obci Hrabské, okres Bardejov. Teologické štúdiá absolvoval na Gréckokatolíckej teologickej akadémii v Prešove. Kňazskú vysviacku prijal 3. februára 1929 v Prešove. Následne bol ustanovený za administrátora farnosti Pakostov. Keď bola erigovaná farnosť v Prahe, biskup P. P. Gojdič, OSBM, menoval Vasiľa Hopka za jej prvého farára. Od 15. septembra 1936 do 31. augusta 1941 bol spirituálom kňazského seminára v Prešove. V apríli 1940 sa stal doktorom posvätnej teológie. Od 1. septembra 1941 bol biskupským tajomníkom. Profesorom pastorálnej a morálnej teológie na Vysokej bohosloveckej škole v Prešove bol od roku 1943. Vysvätený na biskupa bol 11. mája 1947. Pri smutných okolnostiach Prešovského soboru 28. apríla 1950, štátna moc postavila Gréckokatolícku cirkev mimo zákon. Boží služobník biskup ThDr. Vasiľ Hopko sa ocitol v domácom väzení, neskôr bol internovaný v kláštore v Báči pri Šamoríne a potom vo františkánskom kláštore v Hlohovci. Tu bol 18. októbra 1950 zatknutý a po vyše roku veľmi krutého vyšetrovania bol 24. októbra 1951 oddelením štátneho súdu v Bratislave odsúdený. Rozsudok znel: 15 rokov odňatia slobody, peňažný trest 20 000 Kčs, strata čestných občianskych práv na 10 rokov a prepadnutie celého majetku. Tým sa začala strastiplná krížová cesta Božieho služobníka po krutých, neľudských komunistických väzniciach v Bratislave, Ilave, Leopoldove, Prahe, Mírove a vo Valdiciach. S vážne podlomeným zdravím bol 12. mája 1964 z posledne menovaného väzenia prepustený, „zo zdravotných dôvodov a za dobré správanie”, podmienečne na 3 roky. Počas väzenia vo väzniciach, ktoré trvalo 13 rokov 6 mesiacov a 24 dní, znášal tvrdý väzenský režim, charakterizovaný fyzickým nátlakom, morálnym utrpením, malým množstvom stravy, zimou, nedostatočnou lekárskou starostlivosťou. Všetky tieto faktory sa stali príčinou trvalého nalomenia jeho zdravotného stavu. Po prepustení žil až do začiatku roku 1968 v Charitnom domove v Oseku v severných Čechách, kde bol v domácom väzení a stále sledovaný príslušníkmi ŠtB. Po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi v júni 1968 vykonával Boží služobník síce funkciu svätiaceho biskupa, ale plne rehabilitovaný nebol. Zomrel, ako je uvedené aj v správe o prehliadke mŕtveho, na následky väzenia, 23. júla 1976 v Prešove. Počas exhumácie bola v jeho telesných ostatkoch toxologickou skúškou potvrdená nadmerná prítomnosť jedu-arzénu, ktorý podľa analýz musel byť podávaný v malých dávkach po dlhú dobu. Obetoval celého seba z vernosti ku Kristovi a katolíckej cirkvi a prijal všetky väznenia a fyzické a psychické utrpenia so zodpovednosťou, odvahou a pevnou vierou. Jeho prenasledovatelia boli poháňaní nenávisťou ku katolíckej viere. Stal sa teda mučeníkom pre vieru, pretože obetoval svoj život pre Krista a pre Cirkev a zomrel ex aerumnis carceris. Svoje biskupské heslo «Aby všetci boli jedno» vo svojej biskupskej službe naplnil.
|
 |