História noriem týkajúcich sa najťažších deliktov*

Kódex kánonického práva promulgovaný pápežom Benediktom XV. v roku 1917 uznával existenciu viacerých kánonických trestných činov alebo „deliktov“ vyhradených do výlučnej kompetencie Kongregácie posvätného ofícia, ktorá sa ako súdny tribunál riadila svojím vlastným právom (porov. kán. 1555 CIC 1917).

O niekoľko rokov neskôr po promulgácii kódexu v roku 1917 vydalo Posvätné ofícium inštrukciu Crimen Sollicitationis (1922), ktorá poskytla diecézam a diecéznym tribunálom podrobné inštrukcie o procedúrach, ktoré treba dodržať pri zaoberaní sa kánonickým deliktom navádzania na hriech. Tento závažný delikt sa týkal zneužitia posvätnosti a dôstojnosti sviatosti pokánia katolíckym kňazom, ktorý by navádzal penitenta na hriech proti šiestemu prikázaniu, či už s ním ako so spovedníkom, alebo s treťou stranou. Normy vydané v roku 1922 boli aktualizáciou apoštolskej konštitúcie Sacramentorum Poenitentiae promulgovanej pápežom Benediktom XIV. v roku 1741 vo svetle Kódexu kánonického práva z roku 1917. Zdôraznenie špecifickosti tejto legislatívy (s následkami, ktoré sú menej závažné z hľadiska občianskeho práva) malo viaceré ciele: úcta voči dôstojnosti sviatosti, neporušiteľnosť spovedného tajomstva, dôstojnosť penitenta a fakt, že vo väčšine prípadov nemôže byť obvinený kňaz plne vyšetrovaný ohľadne toho, čo sa stalo, bez ohrozenia spovedného tajomstva. Špeciálna procedúra sa zakladala na nepriamej metóde dosiahnutia morálnej istoty nutnej pre definitívne rozhodnutie v danom prípade. Nepriama metóda zahŕňala preskúmanie dôveryhodnosti osoby, ktorá obvinila kňaza, a tiež preskúmanie života a správania obvineného kňaza. Samotné obvinenie bolo považované za najzávažnejšie obvinenie, ktoré možno vzniesť proti rímsko-katolíckemu kňazovi. Preto procedúra musela starostlivo zaistiť, aby bol kňaz, ktorý by mohol byť obeťou falošného obvinenia alebo ohovárania, chránený od hanby, pokiaľ sa nedokáže jeho vina. To sa dosiahlo striktným príkazom utajenia, ktorý mal chrániť všetky dotknuté osoby od prehnanej publicity až do definitívneho rozhodnutia cirkevného tribunálu.

Inštrukcia z roku 1922 zahŕňala aj krátku časť o ďalšom kánonickom delikte: crimen pessimum, ktorý súvisel s homosexuálnym správaním sa klerikov. Táto časť stanovovala, že sa naň môžu aplikovať špeciálne procedúry používané pre prípady crimen pessimum s prispôsobeniami, ktoré sú nutné vzhľadom na povahu takýchto prípadov. Platnosť noriem ohľadne crimen pessimum sa tiež rozšírila na ohavný zločin sexuálneho zneužívania predpubertálnych detí a na sodomiu.

Inštrukcia Crimen sollecitationis nikdy nemala za cieľ reprezentovať celú politiku Katolíckej cirkvi ohľadne sexuálne neprístojného správania zo strany kléru. Skôr bolo jej cieľom stanoviť procedúru, ktorá by zodpovedala takej zvlášť chúlostivej situácii, akou je sviatostná spoveď, pri ktorej povinnosť zachovať úplnú mlčanlivosť zo strany kňaza podľa Božieho zákona zodpovedá úplnému otvoreniu sa a odhaleniu vnútorného života duše zo strany penitenta. V priebehu času a iba analogicky sa tieto normy rozšírili na iné prípady neprístojného správania sa kňazov. Myšlienka, že by mala existovať súhrnná legislatíva, ktorá by sa zaoberala sexuálnym správaním sa osôb, ktorým je zverená zodpovednosť za výchovu, vznikla len nedávno; preto sú pokusy posudzovať kánonické normy z minulého storočia z tejto perspektívy veľmi anachronické.

Inštrukcia z roku 1922 bola daná ako pomôcka pre biskupov, ktorí sa mali zaoberať týmito osobitnými prípadmi, týkajúcimi sa navádzania, homosexuality klerikov, sexuálnym zneužívaním detí a sodomie. V roku 1962 blahoslavený pápež Ján XXIII. schválil nové vydanie inštrukcie z roku 1922, s malým dodatkom ohľadne administratívnych procedúr, ktoré sa majú používať v tých prípadoch, keď ide o rehoľných kňazov. Výtlačky tohto nového vydania z roku 1962 mali byť rozdané biskupom na Druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965). Niekoľko výtlačkov sa rozdalo biskupom, ktorí sa medzičasom museli zaoberať prípadmi rezervovanými pre Posvätné ofícium, ale väčšina výtlačkov nikdy nebola distribuovaná. Reformy navrhnuté na Druhom vatikánskom koncile si vyžadovali reformu Kódexu kánonického práva z roku 1917 i Rímskej kúrie. Obdobie medzi rokmi 1965 a 1983 (rok, kedy vyšiel nový latinský Kódex kánonického práva) bolo poznačené rozličnými trendmi v oblasti kánonického práva, týkajúcimi sa cieľa trestného zákona a tiež potreby decentralizácie pri riešení týchto prípadov, s dôrazom na autoritu a rozlišovanie miestnych biskupov. V súvislosti s nemorálnym správaním sa klerikov sa preferoval „pastoračný prístup a kánonické procesy niektorí považovali za anachronické. V zaobchádzaní s týmito prípadmi často prevažoval terapeutický model. Od biskupa sa očakávalo, že bude skôr „liečiť“ ako „trestať“. Mnohé rozhodnutia týkajúce sa diecéznych i rehoľných klerikov boli vedené príliš optimistickou myšlienkou o užitočnosti psychoterapie, niekedy bez adekvátneho ohľadu na možnosť recidívy.

Prípady týkajúce sa dôstojnosti sviatosti pokánia zostali po koncile v kompetencii Kongregácie pre náuku viery (predtým Posvätného ofícia, názov sa zmenil v roku 1965) a pre takéto prípady sa stále používala inštrukcia Crimen Sollicitationis, až kým neboli v roku 2001 stanovené nové normy prostredníctvom motu proprio Sacramentorum sanctitatis tutela.

Istý počet prípadov týkajúcich sa nemorálneho sexuálneho správania sa kléru voči maloletým bol po Druhom vatikánskom koncile odovzdaný Kongregácii pre náuku viery. Niektoré z týchto prípadov boli spojené zo zneužitím sviatosti pokánia, zatiaľ čo iné mohli byť postúpené ako žiadosti na zbavenie kňazských záväzkov, vrátane celibátu (niekedy označované ako „laicizácia“), ktoré mala na starosti Kongregácia pre náuku viery do roku 1989. (Od r. 1989 do 2005 bola kompetencia na tento dišpenz udelená Kongregácii pre Boží kult a sviatosti; od roku 2005 sa týmito prípadmi zaoberá Kongregácia pre klérus).

Kódex kánonického práva promulgovaný pápežom Jánom Pavlom II. v roku 1983 aktualizoval celú disciplínu v kán. 1395, § 2: „Klerik, ktorý sa ináč previnil deliktom proti šiestemu prikázaniu Desatora, ak totiž delikt spáchal s použitím násilia alebo vyhrážok, alebo verejne, alebo s osobou mladšou ako šestnásťročnou, má byť potrestaný spravodlivými trestami nevynímajúc v prípade potreby prepustenie z klerického stavu.“ Podľa Kódexu kánonického práva z roku 1983 sa kánonické súdy konajú v diecézach. Odvolania proti súdnym rozsudkom sa majú podávať na Rímsku rotu, zatiaľ čo administratívne rekurzy proti penálnym dekrétom sa podávajú na Kongregáciu pre klérus.

V roku 1994 Svätá stolica udelila biskupom Spojených štátov amerických indult (výnimku): vek pre kánonický trestný čin sexuálneho zneužívania maloletého sa zvýšil na 18 rokov. Zároveň sa doba premlčania rozšírila na 10 rokov od 18. narodením obete. Biskupom sa pripomína, že majú viesť vo svojich diecézach kánonické procesy. Odvolania sa podávajú na Rímsku rotu, administratívne rekurzy na Kongregáciu pre klérus. V období (1994 - 2001) neboli vydané žiadne úpravy, ktoré by sa vzťahovali k pôvodným kompetenciám Posvätného ofícia týkajúcim sa takýchto prípadov.

Indult pre USA z roku 1994 bol v roku 1996 rozšírený aj na Írsko. Medzitým pokračovala v Rímskej kúrii diskusia o špeciálnych procedúrach pre prípady sexuálneho zneužívania. Nakoniec pápež Ján Pavol II. rozhodol, že zahrnie sexuálne zneužívanie maloletých do 18 rokov klerikmi do nového zoznamu kánonických deliktov vyhradených Kongregácii pre náuku viery. Doba premlčania je pre tieto prípady 10 rokov od dovŕšenia osemnásteho roku obete. Tento nový zákon bol promulgovaný v motu proprio Sacramentorum sanctitatis tutela 30. apríla 2001. List podpísaný kardinálom Jozefom Ratzingerom a arcibiskupom Tarcisiom Bertonem, cteným prefektom a sekretárom Kongregácie pre náuku viery, bol zaslaný všetkým rímskokatolíckym biskupom 18. mája 2001. Tento list informuje biskupov o novom zákone a nových procedúrach, ktoré nahradia inštrukciu Crimen Sollicitationis.

V tomto liste sú vyšpecifikované činy, ktoré predstavujú najťažšie delikty vyhradené kongregácii: tak tie, ktoré sú proti morálke, ako aj tie, ktoré boli spáchané pri vysluhovaní sviatostí. Sú tam tiež uvedené špeciálne procedurálne normy, ktoré treba dodržať v prípadoch týkajúcich sa týchto vážnych deliktov, vrátane noriem ohľadne stanovenia a uloženia kánonických sankcií.

Deväť rokov po promulgovaní motu proprio Sacramentorum sanctitatis tutela považovala Kongregácia pre náuku viery za nevyhnutné navrhnúť isté úpravy týchto noriem, pričom nejde o modifikáciu textu ako celku, ale iba niektorých jeho častí, s cieľom zlepšiť aplikáciu tohto zákona.

Po serióznom a pozornom skúmaní navrhovaných zmien kardináli a biskupi, členovia Kongregácie pre náuku viery, predstavili výsledok svojho rozhodnutia pápežovi a 21. mája 2010 pápež Benedikt XVI. dal svoje schválenie a nariadil promulgáciu revidovaného textu.

Text noriem o najťažších deliktoch, ktorý teraz platí, bol schválený Svätým Otcom Benediktom XVI. 21. mája 2010.

* www.kbs.sk