Úpravy noriem De delictis gravioribus*

Prvá časť

Základné normy

Čl. 1

§ 1. Kongregácia pre náuku viery súdi delikty proti viere a najťažšie delikty spáchané tak proti mravom, ako aj proti sláveniu sviatostí podľa čl. 52 apoštolskej konštitúcie Pastor Bonus a kde je potrebné pristupuje k vyhláseniu alebo uloženiu kánonických sankcií podľa noriem práva, či už všeobecného alebo vlastného, pričom ostáva nedotknutá kompetencia Apoštolskej penitenciárie a naďalej platí dokument Agendi ratio in doctrinarum examine.

§ 2. V deliktoch, uvedených v § 1, má z rozhodnutia rímskeho veľkňaza Kongregácia pre náuku viery právo súdiť kardinálov, patriarchov, legátov Svätej Stolice, biskupov, ako aj iné fyzické osoby, o ktorých sa hovorí v kán. 1405 § 3 Kódexu kánonického práva a kán. 1061 Kódexu kánonov východných cirkví.

§ 3. Kongregácia pre náuku viery súdi delikty vymedzené v § 1 podľa noriem nasledujúcich článkov.

Čl. 2

§ 1. Delikty proti viere, o ktorých sa hovorí v čl. 1, sú heréza, apostázia a schizma, podľa noriem kánonov 751 a 1364 Kódexu kánonického práva a kánonov 1436 a 1437 Kódexu kánonov východných cirkví.

§ 2. V prípadoch, o ktorých sa hovorí v § 1, má ordinár alebo hierarcha podľa právnych noriem oslobodiť, ak je to potrebné, od exkomunikácie latae sententiae a viesť súdny proces v prvej inštancii alebo mimosúdnu procedúru prostredníctvom dekrétu, pri zachovaní práva na odvolanie alebo rekurz na Kongregácii pre náuku viery.

Čl. 3

§ 1. Najťažšie delikty proti svätosti najvznešenejšej Obety a sviatosti Eucharistie vyhradené súdu Kongregácie pre náuku viery sú:
1) odnesenie alebo uchovávanie so svätokrádežným cieľom, alebo znesvätenie konsekrovaných eucharistických spôsobov, o čom hovorí kán. 1367 Kódexu kánonického práva a kán. 1442 Kódexu kánonov východných cirkví;
2) pokus o liturgické slávenie eucharistickej Obety, o čom hovorí kán. 1378 § 2 n. 1 Kódexu kánonického práva;
3) predstieranie liturgického slávenia eucharistickej Obety, o čom hovorí kán. 1379 Kódexu kánonického práva a kán. 1443 Kódexu kánonov východných cirkví;
4) koncelebrácia eucharistickej Obety spolu so služobníkmi cirkevných spoločenstiev, ktoré nemajú apoštolskú postupnosť a neuznávajú sviatostnú hodnosť kňazskej vysviacky, čo je zakázané kán. 908 Kódexu kánonického práva a kán. 702 Kódexu kánonov východných cirkví, ako aj trestné podľa kán. 1365 Kódexu kánonického práva a kán. 1440 Kódexu kánonov východných cirkví.

§ 2. Kongregácii pre náuku viery sa tiež vyhradzuje delikt spočívajúci v premenení jednej alebo obidvoch matérií so svätokrádežným cieľom v rámci alebo mimo svätej omše. Ten, kto spácha takýto delikt, nech je potrestaný podľa závažnosti deliktu, nevynímajúc prepustením z klerického stavu alebo depozíciou.

Čl. 4

§ 1. Najťažšie delikty proti svätosti sviatosti zmierenia vyhradené súdu Kongregácie pre náuku viery sú:
1) rozhrešenie spolupáchateľa v hriechu proti šiestemu prikázaniu Desatora, o čom hovorí kán. 1378 § 1 Kódexu kánonického práva a kán. 1457 Kódexu kánonov východných cirkví;
2) pokus o sviatostné rozhrešenie alebo zakázané počúvanie sviatostnej spovede, o čom hovorí kán. 1378 § 2, bod 2 Kódexu kánonického práva;
3) predstieranie sviatostného rozhrešenia, o čom hovorí kán. 1379 Kódexu kánonického práva a kán. 1443 Kódexu kánonov východných cirkví;
4) navádzanie na hriech proti šiestemu prikázaniu Desatora počas spovede, alebo pri jej príležitosti, alebo pod jej zámienkou, ako sa hovorí v kán. 1387 Kódexu kánonického práva a kán. 1458 Kódexu kánonov východných cirkví, ak ide o hriech s tým istým spovedníkom;
5) priame alebo nepriame porušenie spovedného tajomstva, o čom hovorí kán. 1388 § 1 Kódexu kánonického práva a kán. 1456 § 1 Kódexu kánonov východných cirkví.

§ 2. Naďalej ostáva v platnosti, ako je stanovené v § 1 bod 5, že súdu Kongregácie pre náuku viery je vyhradený aj najťažší delikt spočívajúci v zaznamenaní pomocou akéhokoľvek technického prostriedku alebo v zlomyseľnom rozširovaní pomocou spoločenských komunikačných prostriedkov vecí, ktoré povedal spovedník alebo penitent pri sviatostnej spovedi, či už pravej alebo falošnej. Ten, kto spácha takýto delikt, nech je potrestaný podľa závažnosti deliktu, nevynímajúc prepustením z klerického stavu alebo depozíciou, ak ide o klerika.

Čl. 5

Kongregácii pre náuku viery je vyhradený aj najťažší delikt pokusu o sviatostnú vysviacky ženy:
1) naďalej ostáva v platnosti, ako je stanovené v kán. 1378 Kódexu kánonického práva, že ten, kto vykonal pokus udeliť posvätný rád, ako aj žena, ktorá neoprávnene prijala vykonanie pokusu o udelenie posväteného rádu, upadajú do exkomunikácie latae sententiae vyhradenej Apoštolskej stolici;
2) ak ten, čo neoprávnene vykonal pokus udeliť posvätný rád, alebo žena, ktorá prijala vykonanie pokusu o udelenie posvätného rádu, sú kresťanmi a podliehajú Kódexu kánonov východných cirkví, naďalej platí, ako je stanovené v kán. 1443 spomínaného kódexu, teda nech sú potrestaní najvyššou exkomunikáciou, ktorej sňatie je vyhradené Svätej stolici;
3) ak je ten vinník klerikom, môže byť potrestaný prepustením z klerického stavu alebo depozíciou.

Čl. 6

§ 1. Najťažšie delikty proti mravom vyhradené súdu Kongregácie pre náuku viery sú:
1) delikt proti šiestemu prikázaniu Desatora spáchaný klerikom s osobou mladšou ako osemnásť rokov; v tomto bode sa maloletému rovná aj osoba, ktorá má trvale zníženú schopnosť používať rozum;
2) nadobudnutie alebo držanie alebo šírenie pornografických obrázkov osôb mladších ako štrnásť rokov s úmyslom smilstva klerikom, akokoľvek a akýmikoľvek prostriedkami;

§ 2. Klerik, ktorý spácha delikty, o ktorých sa hovorí v § 1, nech je potrestaný podľa závažnosti deliktu prepustením z klerického stavu alebo depozíciou.

Čl. 7

§ 1. Kriminálny čin deliktov rezervovaných Kongregácii pre náuku viery je premlčaný po dvadsiatich rokoch, ak Kongregácia v jednotlivých prípadoch túto lehotu premlčania nezruší.

§ 2. Počítanie lehoty premlčania sa riadi predpismi kán. 1362 § 2 Kódexu kánonického práva a kán. 1152 § 3 Kódexu kánonov východných cirkví. Avšak v prípade deliktu, o ktorom sa hovorí v čl. 6 § 1 bod 1, lehota premlčania sa začína počítať dňom, v ktorom maloletý dovŕšil 18 rokov.

Druhá časť

Procedurálne normy

I
Zloženie a kompetencia tribunálu

Čl. 8

§ 1. Kongregácia pre náuku viery je Najvyšším apoštolským tribunálom latinskej cirkvi aj východných katolíckych cirkví, ktorý súdi delikty stanovené v predchádzajúcich článkoch.

§ 2. Tento Najvyšší tribunál súdi aj iné delikty, z ktorých bol vinník obvinený promótorom spravodlivosti v dôsledku spolupáchateľstva.

§ 3. Rozsudky tohto Najvyššieho tribunálu vydané v rámci jeho vlastnej kompetencie nepodliehajú schváleniu najvyššieho veľkňaza.

Čl. 9

§ 1. Sudcami tohto najvyššieho tribunálu sú zo zákona členovia Kongregácie pre náuku viery.

§ 2. Kolégiu sudcov predsedá, ako prvý medzi rovnými, prefekt kongregácie a ak je úrad prefekta vakantný alebo je prefekt hatený, sekretár kongregácie.

§ 3. Prefekt kongregácie môže menovať aj ďalších stálych alebo poverených sudcov.

Čl. 10

Je potrebné, aby boli za sudcov menovaní kňazi v zrelom veku, ktorí majú doktorát z kánonického práva, bezúhonnú povesť, a ktorí sa zvlášť vyznačujú právnickou rozvážnosťou a skúsenosťou, hoci by zároveň vykonávali úrad sudcu alebo konzultora v inom dikastériu Rímskej kúrie.

Čl. 11

Na prednesenie a odôvodnenie obvinenia je ustanovený promótor spravodlivosti, ktorým nech je kňaz s doktorátom z kánonického práva, bezúhonnej povesti, zvlášť sa vyznačujúci právnickou rozvážnosťou a skúsenosťou, ktorý bude vykonávať svoj úrad na všetkých stupňoch súdu.

Čl. 12

Na funkcie notára a kancelára sú určení kňazi, buď úradníci tejto kongregácie, alebo externisti.

Čl. 13

Funkciu advokáta a žalobcu zastáva kňaz s doktorátom z kánonického práva, ktorého schvaľuje predseda kolégia.

Čl. 14

V iných tribunáloch súdiacich kauzy, ktorých sa týkajú tieto normy, môžu platne zastávať úrady sudcu, promótora spravodlivosti, notára a patróna iba kňazi.

Čl. 15

Naďalej ostáva v platnosti nariadenie kán. 1421 Kódexu kánonického práva a kán. 1087 Kódexu kánonov východných cirkví, že Kongregácia pre náuku viery má dovolené udeľovať dišpenz od požiadavky na kňazstvo, ako aj na doktorát z kánonického práva.

Čl. 16

Zakaždým, keď ordinár alebo hierarcha má aspoň pravdepodobnú správu o najťažšom delikte, nech ju po predbežnom skúmaní dá na vedomie Kongregácii pre náuku viery, ktorá, ak kauzu z dôvodu osobitných okolností neprevezme na seba, nariadi ordinárovi alebo hierarchovi postupovať ďalej, pričom ostáva v platnosti právo odvolať sa na Najvyšší tribunál Kongregácie proti rozsudku vynesenom prvostupňovým súdom.

Čl. 17

Ak je prípad postúpený priamo na Kongregáciu bez toho, aby sa uskutočnilo predbežné skúmanie, môže toto skúmanie, ktoré podľa zaužívaného práva robí ordinár alebo hierarcha, vykonať samotná kongregácia.

Čl. 18

Kongregácia pre náuku viery môže v prípadoch, ktoré sú jej legitímne postúpené, sanovať spisy, pri zachovaní práva na obhajobu, ak boli porušené čisto procesuálne zákony zo strany nižších tribunálov, ktoré konajú z mandátu tejto kongregácie alebo na základe čl. 16.

Čl. 19

Pri zachovaní práva ordinára alebo hierarchu môže hneď od začiatku predbežného skúmania predseda súdneho senátu na návrh promótora spravodlivosti vykonať všetky opatrenia, ktoré umožňuje kán. 1722 Kódexu kánonického práva a kán. 1473 Kódexu kánonov východných cirkví.

Čl. 20

Najvyšší tribunál Kongregácie pre náuku viery súdi v druhej inštancii:
1) kauzy posudzované v prvej inštancii nižšími tribunálmi;
2) kauzy súdené v prvej inštancii týmto Najvyšším apoštolským tribunálom.

II
Súdny poriadok

Čl. 21

§ 1. Najťažšie delikty vyhradené Kongregácii pre náuku viery musia byť riešené v súdnom procese.

§ 2. Kongregácii pre náuku viery sa napriek tomu povoľuje:
1) v jednotlivých prípadoch, z vlastného popudu alebo na požiadanie ordinára či hierarchu, dovoliť riešiť prípad mimosúdnou procedúrou a rozhodnúť definitívnym dekrétom, o ktorom sa hovorí v kán. 1720 Kódexu kánonického práva a kán. 1486 Kódexu kánonov východných cirkví; ostáva však v platnosti, že trvalé odpykávacie tresty sa ukladajú iba na základe mandátu udeleného Kongregáciou pre náuku viery;
2) postúpiť najťažšie prípady na rozhodnutie priamo najvyššiemu veľkňazovi za účelom prepustenia z klerického stavu alebo depozície spolu s dišpenzom od záväzku celibátu, ak sa jasne preukáže, že delikt bol spáchaný, a po tom, ako vinník dostal možnosť obhajoby.

Čl. 22

Na súdenie jedného prípadu vymenuje prefekt senát zložený z troch alebo piatich sudcov.

Čl. 23

Ak pri podaní odvolania uvedie promótor spravodlivosti obvinenie, ktoré je špecificky iné než na prvom stupni, tento Najvyšší tribunál ho môže prijať a súdiť ako v prvej inštancii.

Čl. 24

§ 1. V prípade deliktov, o ktorých sa hovorí v čl. 4 § 1, nemôže tribunál zverejniť meno žalobcu, ani žalovaného a ani jeho patróna, ak k tomu žalobca nedal súhlas.

§ 2. Tribunál musí zvlášť pozorne posúdiť dôveryhodnosť žalobcu.

§ 3. Treba zabezpečiť, aby sa absolútne zabránilo akémukoľvek riziku porušenia spovedného tajomstva.

Čl. 25

Ak vyvstane vedľajší problém, kolégium rozhodne vo veci dekrétom s maximálnou rýchlosťou.

Čl. 26

§ 1. Pri zachovaní práva na odvolanie sa k tomuto Najvyššiemu tribunálu, nech už sa súdne konanie na inom tribunáli skončilo akokoľvek, nech sa všetky súdne spisy čo najskôr predložia z úradu na Kongregáciu pre náuku viery.

§ 2. Právo promótora spravodlivosti tejto kongregácie napadnúť rozsudok začína plynúť odo dňa, v ktorom bol rozsudok prvej inštancie oznámený prokurátorovi.

Čl. 27

Proti jednotlivým administratívnym spisom vydaným alebo schváleným Kongregáciou pre náuku viery v prípadoch týkajúcich sa vyhradených deliktov sa pripúšťa rekurz, predložený v zánikovej lehote šesťdesiatich užitočných dní na Riadnu kongregáciu tohto dikastéria, ktorá posúdi jeho meritum i jeho procesný súlad so zákonom, vylúčiac akýkoľvek ďalší rekurz, o ktorom hovorí čl. 123 apoštolskej konštitúcie Pastor Bonus.

Čl. 28

Kauza sa stáva rozsúdenou:
1) ak je rozsudok vydaný v druhej inštancii;
2) ak odvolanie proti rozsudku nebolo podané do jedného mesiaca;
3) ak inštancia premlčala alebo sa vzdala odvolania;
4) ak bol vydaný rozsudok podľa normy čl. 20.

Čl. 29

§ 1. Súdne náklady sa platia podľa toho, ako je stanovené v rozsudku.

§ 2. Ak vinník nemôže platiť náklady, nech ich zaplatí ordinár alebo hierarcha, pod ktorého kauza spadá.

Čl. 30

§ 1. Kauzy tohto typu podliehajú pápežskému tajomstvu.

§ 2. Ktokoľvek poruší toto tajomstvo alebo ľstivo či z vážnej nedbanlivosti spôsobí obvinenému alebo svedkom ďalšiu ujmu, nech je na žiadosť poškodenej strany alebo úradu potrestaný vyššou súdnou inštanciou náležitým trestom.

Čl. 31

V týchto prípadoch a spolu s týmito normami, ktoré sú pre tribunály latinskej cirkvi i východných katolíckych cirkví záväzné, sa musia aplikovať aj kánony oboch kódexov o deliktoch a trestoch a o trestnom procese jedného i druhého kódexu.

* www.kbs.sk