|
|
|
|
|
KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY INŠTRUKCIA O MODLITBÁCH ZA UZDRAVENIE*
Úvod Smäd po šťastí, hlboko zakorenený v ľudskom srdci, vždy sprevádzala túžba zbaviť sa choroby a pochopiť jej zmysel, keď je ňou človek postihnutý. Ide o ľudský jav, ktorý sa určitým spôsobom týka každej osoby, preto nachádza v Cirkvi mimoriadnu ozvenu. Ona totiž chápe chorobu ako prostriedok, ktorý umožňuje chorému spojiť sa s Kristom a duchovne sa očistiť, kým z hľadiska tých, čo majú do činenia s chorou osobou, ako príležitosť cvičiť sa v láske. Nie však iba to. Choroba je totiž, ako iné ľudské trápenia, vzácnym momentom výzvy na modlitbu: buď prosiť o milosť, aby sme chorobou vedeli v duchu viery prijať a oddať sa do Božej vôle, alebo prosiť o uzdravenie. Modlitba o uzdravenie sa preto vyskytuje v celých dejinách Cirkvi a preto, prirodzene aj v súčasnosti. Novým je tu z určitého hľadiska jav, že sa množia – dakedy aj v spojení s liturgickými obradmi – modlitbové zhromaždenia, ktorých účastníci prosia Boha o uzdravenie. Pritom sa neraz vyhlasuje, že tam uzdravenia skutočne nastali, a tým sa vzbudzujú očakávania toho istého javu aj na ďaľších podobných zhromaždeniach. V súvise s tým sa dakedy hovorí o údajnej charizme uzdravovania. Takéto modlitbové zhromaždenia na vyprosenie uzdravenia nastoľujú aj otázku, ako na ne správne nazerať z liturgického hľadiska. To jje najmä úlohou cirkevnej autority, ktorá má dozerať a vydávať vhodné smernice na správne vykonávanie liturgických obradov. Ukázalo sa preto vhodné vydať – podľa kánonu 34 Kódexu cirkevného práva – Inštrukciu, ktorá pomôže najmä miestnym ordinárom v tejto otázke viesť veriacich, podporovať, čo je dobré a naprávať, čoho sa treba chrániť. Bolo však potrebné, aby disciplinárne opatrenia vychádzali z fundovaného náukového rámca, ktorý by zaručil ich správne zameranie a jasnú zrozumiteľnosť. Preto disciplinárnu časť prechádza náuková časť o milostiach uzdravenia a modlitbách na ich dosiahnutie. I. NÁUKOVÉ ASPEKTY 1. Choroba a uzdravenie: „Človek je povolaný k radosti. Avšak denne skusuje rozličným spôsobom utrpenie a bolesť“.[1] Preto Pán vo všetkých svojich prisľúbeniach spásy hovorí o radosti srdca v spojitosti s oslobodením od bolestí (porov. Iz 30, 29; 35, 10; Bar 4, 29). On je totiž ten, “ktorý môže vytrhnúť z každej biedy” (Múd 16, 8). Utrpenia súvisiace s chorobou sú skutočnosťou, ktorá je neustále prítomná v ľudskej histórii. Tie sú aj predmetom hlbokej túžby človeka oslobodiť sa od každého zla. V starom zákone “Izrael nadobúda skúsenosť, že choroba je tajomným spôsobom spojená s hriechom a zlom”.[2] Medzi trestami, ktorými Boh hrozí nevernému ľudu, choroby zaberajú široký priestor (porov. Dt 28, 21 – 22.27 – 29,35). A chorý, ktorý prosí Boha o uzdravenie, vyznáva, že bol spravodlivo potrestaný za svoje hriechy (porov. Ž 37; 40; 106, 17 - 21). Choroba však postihuje aj spravodlivých a človek sa pýta,
prečo. V Knihe Jób sa táto otázka objavuje na mnohých jej stránkach. „Ak je
pravda, že utrpenie má zmysel ako trest vtedy, keď je viazané na vinu, naopak,
nie je pravda, že každé utrpenie je dôsledkom viny a že má povahu trestu.
Osobitným dôkazom toho v Starom zákone je postava spravodlivého Jóba (...) Ak
Boh dovolí utrpením skúšať Jóba, robí to, aby dokázal jeho spravodlivosť.
Utrpenie má povahu skúšky“.[3] Choroba, aj keď môže mať pozitívnu hodnotu ako dôkaz vernosti
spravodlivého a prostriedok na zadosťučinenie spravodlivosti narušenej hriechom,
ako aj pomoc hriešnikovi napraviť sa a nastúpiť na cestu obrátenia, jednako
predstavuje určité zlo. Preto prorok ohlasuje budúce časy, v ktorých už nebude
bolestí ani chorôb a životnú niť už nepretrhne smrteľná choroba ( porov. Iz 35,
5-6;65, 19-20). Na otázku prečo choroba postihuje aj spravodlivých, dáva výstižnú odpoveď Nový zákon. Pán Ježiš sa počas svojho verejného účinkovania stretá takmer neustále s chorými. Mnohých z nich obdivuhodne uzdravuje, takže zázračné uzdravenia charakterizujú jeho činnosť: „ Ježiš chodil po všetkých mestách a dedinách, učil v ich sinagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu.“ (Mt 9, 35; porov. 4, 23). Uzdravenia sú znakmi jeho mesiašskeho poslania ( porov. Lk 7, 20-23). Dávajú najavo víťazstvo Božieho kráľovstva nad každým druhom zla a stávajú sa symbolom znovuuzdravenia celého človeka na tele i na duši. Slúžia totiž ako dôkaz, že Ježiš má moc odpúšťať hriechy (porov. Mk 2, 1-12), a sú znakmi spásonosných dobier, ako uzdravenie chorého pri rybníku Betsata (porov. Jn 5, 2-9. 19-21) a slepého od narodenia (porov. Jn 9). Aj prvú evanjelizáciu , podľa svedectiev Nového zákona, sprevádzali početné zázračné uzdravenia, ktoré posilňovali ohlasovanie evanjelia. Bolo to prisľúbenie vzkrieseného Ježiša a prvé kresťanské spoločenstvá videli, ako sa uprostred nich uskutočňuje: „A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: (...) na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú“ (Mk 16, 17-18). Filipovu kázeň v Samárii sprevádzali zázračné uzdravenia: „Filip prišiel do Samárie a zvestoval im Krista. Zástupy pozorne a jednomyseľne sledovali, čo Filip hovorí, pretože počuli a videli, že robí znamenia. Lebo z mnohých posadnutých vychádzali s veľkým krikom nečistí duchovia a mnohý ochrnutí a chromí ozdraveli“ (Sk 8, 5-7). Svätý Pavol o svojom ohlasovaní evanjelia hovorí, že sa vyznačovalo znameniami a zázrakmi, ktoré sa diali mocou Ducha Svätého: „Veď sa neodvážim hovoriť niečo, čo prostredníctvom mňa neurobil Kristus, pre poslušnosť pohanov, slovom i skutkom, mocou znamení a divov, v sile Ducha“ (Rim 15, 18-19, porov. 1 Sol 1, 5; 1 Kor 2, 4-5). Možno smelo predpokladať, že tieto znamenia a divy, ako prejavy Božej moci, ktorá sprevádzala ohlasovanie blahozvesti, boli z veľkej časti zázračné. Boli to zázraky, ktoré sa neviazali výlučne na osobu apoštola, ale uskutočňovali sa aj prostredníctvom veriacich: „Ten, ktorý vám dáva Ducha a robí medzi vami zázraky, robí to na základe skutkov podľa zákona, alebo z poslušnosti viery?“ (Gal 3,5). Mesiašske víťazstvo nad chorobou a inými ľudskými trápeniami
sa uskutočňuje nielen ich odtraňovaním zázračnými uzdraveniami, ale aj Kristovým
dobrovoľným a nevinným znášaním vlastného utrpenia, ako aj využívaním možnosti,
ktorú dostal každý človek – pripojiť sa k nemu. „Sám Kristus, i keď je bez
hriechu, znášal vo svojom utrpení súženia a trápenia všetkého druhu, a osvojil
si bolesti všetkých ľudí. Tak zavŕšil to, čo o ňom napísal prorok Izaiáš (porov.
Iz 53, 4-5).[4] Ba ešte viac: „V Kristovom kríži sa prostredníctvom utrpenia
nielen zavŕšilo vykúpenie, ale bolo vykúpené aj samo ľudské utrpenie ... Tým, že
Kristus uskutočnil vykúpenie prostredníctvom utrpenia, dal ľudskému utrpeniu
výkupnú hodnotu. Teda každý človek sa môže svojim utrpením zúčastniť na
Kristovom vykupiteľskom utrpení.“[5] 2. Túžba po uzdravení Ak je chorý ochotný prijať Božiu vôľu, jeho túžba po uzdravení je dobrá a hlboko ľudská, najmä keď ju prejaví v dôvernej modlitbe k Bohu. Povzbudzuje ho do nej Sirachovec: „Synu, pri chorobe sa nezanedbávaj, ale modli sa k Pánovi a uzdraví ťa.“ (Sir 38, 9) Aj viaceré žalmy sú vlastne prosbou o uzdravenie (porov. Ž 6; 37; 40; 87). Počas Ježišovho verejného účinkovania sa mnohí chorí obracajú naňho buď priamo, alebo prostredníctvom svojich priateľov či príbuzných, s prosbou o navrátenie zdravia. Pán tieto prosby prijíma a evanjeliá neuvádzajú ani náznak pokarhania za takéto modlitby. Jediná Pánova sťažnosť sa týka prípadného nedostatku viery: „Ako môžeš?! Všetko je možne tomu, kto verí.“ (Mk 9, 23; Mk 6, 5-6; Jn 4, 48) Nielenže modlitba jednotlivých veriacich, ktorí prosia o vlastné uzdravenie alebo uzdravenie druhých, je chvályhodná, ale aj Cirkev v liturgii prosí Pána o zdravie pre chorých. A má predovšetkým sviatosť „osobitne určenú na to, aby posiľňovala tých, čo sú skúšaní chorobou: pomazanie chorých“.[8] „V nej prostredníctvom pomazania, sprevádzaného modlitbou kňazov, Cirkev odporúča chorých trpiacemu a oslávenému Pánovi, aby im dal úľavu a spásu“.[9] Bezprostredne predtým, pri požehnaní oleja sa Cirkev modlí: „Požehnaj, Pane, tento olej, aby tí, čo ním budú pomazaní, dosiahli posilu tela i duše, a boli oslobodení od každej bolesti, slabosti a každého utrpenia“.[10] A potom vo dvoch prvých formulároch modlitby po pomazaní, prosí aj o uzdravenie nemocného.[11] Keďže sviatosť je zárukou i prisľúbením budúceho kráľovstva, toto uzdravenie je aj zvestovaním vzkriesenia, keď „nebude smrti ani žiaľu, ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo“ (Zj 21, 4). Okrem toho aj Rímsky misál obsahuje omšu za chorých, v ktorej sa prosí nielen o duchovné milosti, ale aj o zdravie chorých.[12] V časti De benedictionibus Rímskeho rituálu existuje Obrad požehnania chorých, v ktorom sú rozličné euchologické texty prosieb o uzdravenie: v druhom formulári Preces,[13] je to v štyroch Modlitbách požehnania dospelých,[14] v dvoch Modlitbách požehnania detí [15] a v modlitbe Kratšieho obradu.[16] Samotné utiekanie sa k modlitbe nevylučuje užívanie vhodných prirodzených prostriedkov na uchovanie a opätovné nadobudnutie zdravia. Skôr k nemu povzbudzuje. Rovnako pobáda členov Cirkvi, aby sa aj starali o chorých a poskytovali im telesnú a duchovnú pomoc na prekonanie choroby. Lebo „je v súlade s Božím plánom i s jeho Prozreteľnosťou, aby človek všetkými svojimi silami bojoval proti chorobe vo všetkých jej formách a rozhodne sa snažil uchovať si zdravie“.[17] 3. Charizma uzdravovania v Novom zákone Moc ohlasovania evanjelia v apoštolských časoch potvrdzovali nielen zázračné uzdravovania. Nový zákon hovorí aj o tom, že apoštoli a iní ohlasovatelia evanjelia dostali od Ježiša moc uzdravovať chorých. Podľa evanjelistu Matúša a Lukáša pri prvom rozoslaní Dvanástich dáva im Pán „moc nad nečistými duchmi, aby ich vyháňali a uzdravovali každý neduh a každú chorobu“ (Mt 10, 1; porov. Lk 9, 1), a dáva im príkaz: „Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očiťujte, zlých duchov vyháňajte.“ (Mt 10, 8) Aj pri rozoslaní sedemdesiatich dvoch učeníkov Pán prikazuje: „Uzdravujte chorých, čo sú tam.“ (Lk 10, 9) Túto moc však dostávajú v súvise s misionárskym poslaním, teda nie na vyvyšovanie vlastných osôb, ale na potvrdenie ich poslania. Skutky apoštolov uvádzajú zázraky, ktoré urobili, väčšinou len všeobecne: „prostredníctvom apoštolov sa dialo množstvo divov a znamení“ (Sk 2, 43, porov. 5, 12). Boli to divy a znamenia, teda zázračné činy, ktoré dokazovali pravdu a silu apoštolského poslania. Ale okrem tých krátkych a všeobecných správ Skutky obšírnejšie rozprávajú predovšetkým o zázračných uzdraveniach, ktoré sa stali pričinením jednotlivých ohlasovateľov evanjelia: Štefana (porov. Sk 6, 8), Filipa (porov. Sk 8, 6-7), ale najmä Petra (porov. Sk 3, 1-10; 5, 15; 9, 33 – 34.40 – 41) a Pavla (porov. Sk 14, 3.8 – 10; 15,12; 19, 11 – 12; 20, 9 – 10; 28, 8 – 9). Ako sme videli vyššie, záverečná časť Markovho evanjelia a listu Galaťanom, rozširujú horizont a neobmedzujú zázračné uzdravenia na činnosť apoštolov a niektorých ohlasovateľov evanjelia, ktorí mali významnú úlohu v prvotnom poslaní. Z toho hľadiska nadobúdajú zvláštnu dôležitosť poukazy na „charizmy uzdravovania“ (porov. 1 Kor 12, 9.28.30). Význam slova charizma je sám o sebe dosť široký: znamená „veľkodušný dar“. V tomto prípade ide o dary dosiahnutých uzdravení“. Tieto milosti sa udeľujú jednotlivcovi (porov. 1 Kor 12, 9), teda sa nemajú chápať ako uzdravenia, ktoré každý z uzdravených dosiahol sám pre seba, ale ako dar, ktorý bol daný jednej osobe, aby vymohla milosti uzdravenia pre druhých. Tento dar je daný v jednom Duchu, ale sa nehovorí nič bližšie o tom, ako táto osoba uzdravenia dosahuje. Z toho možno usudzovať, že sa to deje prostredníctvom modlitby, sprevádzanej azda nejakým symbolickým gestom. V Liste svätého Jakuba sa hovorí o určitej aktivite Cirkvi prostredníctvom kňazov, pri ktorej ide aj o telesné uzdravenie chorých. Nejde tu však o zázračné uzdravenia: tu sa nachádzame v inej sfére akou je sféra „darov uzdravovania“ z 1 Kor 12, 9. „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi, a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví. A ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu.“ (Jak 5, 14 – 15) Tu ide o sviatostný úkon: o pomazanie chorého olejom a modlitbu nad ním, nie jednoducho „za neho“, ako keby to nebolo nič iné, len modlitba príhovoru alebo prosby. Ide skôr o účinný úkon nad chorým.[18] Pojmy „uzdraví“ a „uľaví“ naznačujú, že pri tom úkone nejde len, a ani predovšetkým, o uzdravenie fyzické, i keď ho určitým spôsobom zahŕňajú. Prvé slovo – uzdraví – sa v Jakubovom liste obyčajne vzťahuje na duchovnú spásu (porov. 1, 21; 2, 14; 4, 12; 5, 20), ale v Novom zákone sa používa aj v zmysle fyzického uzdravenia (porov. Mt 9, 21; Mk, 5, 28 – 34; 6, 56; 10, 52; Lk 8, 48). Druhé slovo - uľaví (povznesie) - i keď dakedy preberá význam do slova „vstať z mŕtvych“ (porov. Mt 10, 8; 11, 5; 14, 2), užíva sa aj na vyjadrenie gesta „vzpriamiť“ ležiacu chorú osobu a zázračne ju uzdraviť (porov. Mt 9, 5; Mk 1, 31; 9, 27; Sk 3, 7). 4. Modlitby za dosiahnutie uzdravenia vo svetle Tradície Cirkevné Otcovia považovali za prirodzené, aby si veriaci vyprosoval od Boha nielen zdravie duše, ale aj zdravie tela. Svätý Augustín píše o pokladoch života, o zdraví a telesnej zachovalosti takto: „Treba sa modliť, aby si ich ten, kto ich má, uchoval, a ten, kto ich nemá, aby si ich vyprosoval.“[19] Ten istý cirkevný Otec nám zanechal svedectvo o uzdravení istého priateľa, vyprosené modlitbami jedného biskupa, jedného kňaza a niekoľkých diakonov v jeho dome.[20] Rovnaké zameranie sa uchováva v západných i východných liturgických obradoch. V jednej modlitbe po svätom prijímaní prosíme, „aby nás táto sviatosť posilnila na tele i na duš“.[21] V slávnostnej liturgii Veľkého piatku zaznieva výzva modliť sa k Bohu Otcu všemohúcemu, aby „odvrátil choroby“ a „doprial chorým zdravie“.[22] Medzi najvýznamnejšie texty sa zaraďuje aj ten, ktorým sa požehnáva olej chorých. V ňom svätiteľ prosí Boha o požehnanie oleja, aby tým, čo s ním budú pomazaní, slúžil na zdravie tela i duše, aby im zmieril bolesti, odstránil slabosti a vyliečil choroby.[23] Podobné výrazy čítame aj vo východných obradoch pomazania chorých. Pripomeňme aspoň niektoré z najvýznamnejších. V byzantskom obrade sa vysluhovateľ počas pomazania chorého modlí? „Svätý Otče, lekár duše i tela, ty si poslal svojho jednorodeného Syna Ježiša Krista, aby nás uzdravil od každej choroby a oslobodil od smrti. Milosťou tvojho Krista uzdrav aj tohto tvojho služobníka od choroby tela i duše, ktorá ho trápi...“[24] V koptskom obrade kňaz prosí Boha o požehnanie oleja, aby všetci, čo ním budú pomazaní, dosiahli zdravie duše i tela. Potom počas pomazania chorého, keď spomenie Ježiša Krista, poslaného na svet uzdravovať všetky naše choroby a odstrániť smrť, prosí Boha, aby uzdravil chorého od slabostí tela a uviedol ho na správnu cestu.[25] 5. „Charizma uzdravovania“ v súčasnosti V priebehu dvetisícročných dejín Cirkvi nechýbali svätci, ktorí konali zázračné uzdravenia. Tieto uzdravenia sa neobmedzovali len na apoštolské časy. Ale takzvaný „dar uzdravovania“, o ktorom je teraz potrebné podať niekoľko náukových objasnení, medzi tieto zázračné javy nepatrí. Ide skôr o otázku zvláštnych modlitebných stretnutí, ktoré sa organizujú, aby sa medzi chorými účastníkmi dosiahli mimoriadne uzdravenia, alebo o modlitby za uzdravenie na konci svätého prijímania s tým istým cieľom. Pokiaľ ide o uzdravenia, ktoré súvisia s miestami modlitby (akými sú pútnické svätyne, miesta v blízkosti relikvií mučeníkov, alebo iných svätých, atď.), aj o nich je v dejinách Cirkvi hojnosť svedectiev. Tie v staroveku a stredoveku prispeli k všeobecnej obľúbenosti putovania k niektorým svätyniam, ktoré sa aj z toho dôvodu stali známymi, ako napríklad Chrám svätého Martina v Tours, Katedrála svätého Jakuba v Compostele a mnohé iné. Aj dnes sa stáva to isté, napríklad už viac ako jedno storočie v Lurdoch. Také uzdravenia však nesúvisia s „charizmou uzdravovania“, lebo sa neviažu k danej osobe, obdarenej touto charizmou. Ale je potrebné pamätať na ne pri náukovom hodnotení spomenutých modlitebných zhromaždení. Pokiaľ ide o modlitebné zhromaždenia s cieľom vyprosovať uzdravenia – či už tento cieľ zhromaždení prevažuje, alebo na ne iba zreteľne vplýva – je vhodné rozlišovať medzi zhromaždeniami, v ktorých by mohlo ísť o pravý alebo domnelý „dar uzdravovania“, a ostatnými, ktorý sa nedávajú do súvisu s takýmto darom. Aby ich bolo možné spájať s prípadnou charizmou, bol by pre účinnosť modlitby potrebný zásah jedného alebo niekoľkých jednotlivcov, či spoločenstva kvalifikovaných osôb, ako napríklad vedúci skupiny, ktorá stretnutie organizuje. Ak však niet spojitosti s „charizmou uzdravovania“, tak slávenia, s ktorými sa v liturgických knihách počíta, uskutočňované pri zachovávaní liturgických predpisov, sú dovolené, ba často aj žiadúce, ako je to v prípade svätej omše za chorých. Také slávenie, pri ktorých sa nerešpektujú liturgické predpisy, nie sú dovolené. V pútnických chrámoch sú časté aj iné slávenia, ktoré sami o sebe nemajú za cieľ vyprosovať od Pána Boha uzdravenia. Prípadné dosiahnutia uzdravení je aj pri nich dôležitou súčasťou motivácie organizátorov i účastníkov. Z toho dôvodu sa konajú liturgické slávenia (napríklad vyloženia Najsvätejšej oltárnej sviatosti so sviatostným požehnaním), ale aj neliturgické, zbožnými ľuďmi obľúbené a Cirkvou odporúčané, ako napríklad slávnostná modlitba svätého ruženca. Aj tieto slávenia sú dovolené, ak sa nenarúša ich pravý zmysle. Napríklad pri vyložení Oltárnej sviatosti by sa nemala klásť na prvé miesto túžba vyprosovať chorým uzdravenie, lebo by sa mohol zastrieť vlastný cieľ vyloženia, ktorý je: „viesť veriacich k živému povedomiu Kristovej obdivuhodnej prítomnosti, a pozývať ich, aby sa s ním duchovne spájali. Toto spojenie dosahuje svoj vrchol vo sviatostnom prijímaní.“[26] „Charizma uzdravovania“ sa nemôže jednoducho pripisovať k určitej skupine
veriacich. Je totiž jasné, že svätý Pavol vo svojom poukaze na rozličné charizmy
(v 1 Kor 12) nepripisuje dar „chariziem uzdravovania“ nijakej zvláštnej skupine,
ani skupine apoštolov, prorokov, učiteľov a správcov, ani nijakej inej skupine.
Udeľovanie chariziem sa riadi inou logikou: „Toto všetko pôsobí jeden a ten istý
Duch, ktorý rozdeľuje každému ako chce.“ (1 Kor 12, 11) V dôsledku toho by bolo
na modlitbových stretnutiach, organizovaných s cieľom vyprosiť uzdravenia, úplne
svojvoľné pripisovať „charizmu uzdravovania“ jednej kategórii účastníkov,
napríklad vedúcim skupín. Je potrebné sa spoľahnúť na slobodnú vôľu Ducha
Svätého, ktorý niektorým dáva zvláštny dar uzdravovania, aby zjavil silu milosti
Vzkrieseného. Na druhej strane neraz ani najintenzívnejšie modlitby nedosiahnu
uzdravenie všetkých chorôb. Aj svätý Pavol musel vziať na vedomie Pánovo
poučenie: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ (2
Kor 12, 9) Vycítil z neho, že aj znášané utrpenia môžu mať vznešenú hodnotu, ako
to vyjadril v Liste Kolosanom: „Na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu
utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev.“ (Kol 1, 24) II. DICSIPLINÁRNE USTANOVENIA Čl. 1 – Každému veriacemu je dovolené v modlitbách prosiť Boha o uzdravenie. Keď sa však tieto modlitby konajú v chráme alebo na inom posvätnom mieste, je vhodné, aby ich viedol riadny duchovný. Čl. 2 – Modlitby za uzdravenie sa pokladajú za liturgické, ak sú uvedené v liturgických knihách, schválených kompetentnou cirkevnou autoritou; inak sú neliturgické. Čl. 3 - § 1. Liturgické modlitby za uzdravenie sa konajú podľa predpísaného obradu a v posvätnom rúchu, určenom v Ordo benedictionis infirmorum Rímskeho rituálu.[27] § 2. Biskupské konferencie, v súlade s tým, čo sa uvádza v Praenotanda, V. a De aptationibus quae Conferentiae,[28] toho istého Rímskeho rituálu, môže urobiť v obrade požehnaní chorých úpravy, ktoré pokladajú za pastoračne vhodné alebo aj potrebné, po predchádzajúcom preskúmaní Svätou stolicou. Čl. 4 - § 1. Diecézny biskup [29] má právo vydať pre vlastnú partikulárnu cirkev normy pre liturgické obrady uzdravovania, podľa kán. 838 § 4. § 2. Tí čo majú na starosti prípravu takýchto liturgických obradov, musia sa pri ich uskutočňovaní riadiť týmito smernicami. § 3. Povolenie konať takéto obrady musí byť vyslovené, aj keď ich organizujú alebo sa na nich zúčastňujú biskupi alebo kardináli. Ak je na to oprávnený a primeraný dôvod, diecézny biskup má právo zakázať účasť inému biskupovi. Čl. 5 - § 1. Neliturgické modlitby za uzdravenie sa musia konať spôsobmi, ktoré sa líšia od liturgických obradov, ako stretnutie pri modlitbe alebo čítaní Božieho slova. Bdelosť miestneho ordinára sa požaduje podľa kán. 839 § 2. § 2. Nech sa starostlivo dbá, aby sa tieto voľné, neliturgické modlitby nemiešali s liturgickými obradmi v pravom zmysle slova. § 3. Okrem toho je potrebné dbať, aby pri konaní takýchto stretnutí nedochádzalo, najmä zo strany tých, čo ich vedú, k vonkajším prejavom, podobným hystérii, strojenosti, teatrálnosti alebo senzáciechtivosti. Čl. 6 – Nad používaním prostriedkov spoločenskej komunikácie, zvlášť televízie, keď sa konajú modlitby za uzdravenie, tak liturgické ako aj neliturgické, bdie diecézny biskup podľa kán. 823 CIC a smerníc, ktoré vydala Kongregácia pre náuku viery v Inštitúcii z 30. marca 1992.[30] Čl. 7 - § 1. Pri zachovávaní ustanovení, uvedených vyššie v čl. 3 a s výnimkou bohoslužieb za chorých, ktoré sú uvedené v liturgických knihách, do slávenia najsvätejšej Eucharistie, sviatostí a Liturgie hodín sa nesmú vsúvať ani liturgické ani neliturgické modlitby za uzdravenie. § 2. Počas slávností, o ktorých sa hovorí v § 1. je možné vložiť zvláštne úmysly modlitieb za uzdravenie chorých vo všeobecnej modlitbe, alebo v „modlitbe veriacich“, ak sa v nich s ňou počíta. Čl. 8 - § 1. Služba exorcizmu sa musí vykonávať v úzkej závislosti od diecézneho biskupa podľa kán. 1172 CIC, Listu Kongregácie pre náuku viery z 29. septembra 1985 [31] a Rímskeho rituálu.[32] § 2. Modlitby exorcizmu, obsiahnuté v Rímskom rituále, musia zostať odlíšené od liturgických a neliturgických obradov uzdravovania. § 3. Je absolútne zakázané vkladať tieto modlitby exorcizmu do obradov svätej omše, sviatostí a Liturgie hodín. Čl. 9 – Tí čo vedú liturgické a neliturgické obrady uzdravenia, musia sa snažiť udržať v zhromaždení ovzdušie vážnej zbožnosti a musia zachovať potrebnú obozretnosť, ak sa medzi prítomnými objavia uzdravenia. Po skončení obradu môžu jednoducho a presne zozbierať prípadné svedectvá a vec predložiť kompetentnej cirkevnej autorite. Čl. 10 – Zásah diecézneho biskupa použitím jeho cirkevnej autority je nutný, ak sa v liturgických a neliturgických obradoch uzdravovania vyskytnú neprístojnosti, v prípade zrejmého pohoršenia pre spoločenstvo veriacich, alebo keď sa tam objavia vážne nedostatky v dodržovaní liturgických a disciplinárnych noriem. Svätý otec Ján Pavol II., na audiencii, ktorú poskytol podpísanému prefektovi, schválil predloženú Inštrukciu, o ktorej sa rozhodlo na riadnom zasadnutí tejto Kongregácie, a nariadil ju zverejniť. V Ríme, v sídle Kongregácie pre náuku viery, 14. septembra 2000, na sviatok Povýšenia svätého Kríža. + Joseph Card. RATZINGER + Tarcisio BERTONE SDB [1] JÁN PAVOL II., Apoštolská exhortácia Christifideles laici, č. 53, AAS 81 (1989) str. 498. [2] Katechizmus Katolíckej cirkvi, č. 1502. [3] JÁN PAVOL II., Apoštolský list Salvifici doloris, č. 11, AAS 76 (1984), str. 212.
[4] Rituale Romanum, Ex Decreto Sacrosancti Oecumenici Concilii Vaticani II
instauratum, Auctoritate Pauli PP. VI promulgatum, Ordo Unctionis Infirmorum
eorumque Pastoralis Curae, Editio typica, Typis Polyglotis Vaticanis, MIMLXXII,
č. 2
[5] JÁN PAVOL II, Apoštolský list Salvifici doloris, č. 19, AAS 76 (1984), str.
225
[6] JÁN PAVOL II, Apoštolská exhortácia Christifideles laici, č. 53, AAS 81
(1989), str. 499.
[7] JÁN PAVOL II, Apoštolská exhortácia Christifideles laici, č. 53, AAS 81
(1989), str. 499.
[8] Katechizmus Katolíckej Cirkvi, č. 511
[9] Porov. Rituale Romanum, Ordo Unctionis Infirmorum eorumque Pastoralis Curae,
č. 5.
[10] Tamtiež, č. 75.
[11] Porov. Tamtiež, č. 77.
[12] Missale Romanum, Ex Decreto Sacrosancti Oecumenici Concilii Vaticani II
instaurantum, Auctoritate Pauli PP. VI promulgatum,
Editio typica altera, Typis
[13] Porov. Rituale Romanum, Ex Decreto Sacrosancti Oecumenici Concilii Vaticani
II instauratum, Auctoritate Ionnis Pauli II promulgatum, De Benedicitionibus,
Editio typica, Typis Polyglottis Vaticanis, MCMLXXXIV, č. 305.
[14] Porov. Tamtiež, č. 306 – 309.
[15] Porov. Tamtiež, č. 315 – 316.
[16] Porov. Tamtiež, č. 319.
[17] Rituale Romanum, Ordo Unictionis Infirmorum eorumque Pastoralis Curae, č. 3.
[18] Porov. TRIDENSKY KONCIL, XIV.sesia, Doctrina de sacramento extremae unctionis,
kap. 2: DS, 1696.
[19] AUGUSTINUS IPPONIENSIS, Epistulae 130, VI, 13 (PL, 33, 499).
[20] Porov. AUGUSTINUS IPPONIENSIS, De civitate Dei 22, 8, 3 (PL, 41, 762 – 763).
[21] Porov. Missale Romanum, str. 563.
[22] Tamtiež, Oratio universalis, č. X (Pro tribulatis), str. 256.
[23] Rituale Romanum, Ordo Unctionis Infirmorum eorumque Pastoralis Curae, č. 75.
[24] GOAR J. Eucologion sive Rituale Graecorum, Venetiis 1730 (Graz 1960), č. 338
[25] DENZINGERH., Ritus Orientalium in administrandis Sacramentis, zv. I-II
Würzburg 1863 (Graz 1961), zv. II, str. 497 - 498
[26] Rituale Romanum, Ex Decreto Sacrosancti Oecumenici Concilii Vaticani II
instauratum, Auctoritate Pauli PP. VI promulgatum, De sacra Comunione et de Cultu Mysterii Eucharistici Extra Missam, Editio typica, Typis Polyglottis
Vaticanis, MCMLXXIII, č. 82.
[27] Porov. Rituale Romanum, De Benedictionibus, č. 290 – 320.
[28] Tmtiež, č. 39.
[29] A jemu na roveň postavení podľa kán. 381 § 2. [30] Porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY, Inštrukcia o niektorých aspektoch používania nástrojov spoločenskej komunikácie v šírení náuky viery, 30. marca 1992, Libreria Editrice Vaticana, Cittá del Vaticano 1992. [31] Porov. KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY, List Inde ab aliquot annis, zaslaný miestnym ordinárom 29. septembra 1985, AAS 77 (1985), str. 1169 – 1170. [32] Porov. Rituale Romanum, Ex Decreto Sacrosancti Oecumenici Concilii Vaticani II instauratum, Auctoritate Ionnis Pauli II promulgatum, De Exorcismis et Supplicationibus quibusdam, Editio typica, Typis Vaticanis, MIM, Praenotanda, č. 13 - 19.
|
 |