KONGREGÁCIA PRE NÁUKU VIERY

OBEŽNÍK
NA POMOC BISKUPSKÝM KONFERENCIÁM PRI PRÍPRAVE SMERNÍC,
AKO POSTUPOVAŤ V PRÍPADOCH SEXUÁLNEHO ZNEUŽÍVANIA MLADISTVÝCH KLERIKMI*

Dôležitou súčasťou zodpovednosti diecézneho biskupa pokiaľ ide o zaistenie spoločného dobra veriacich a najmä ochrany detí a mladistvých, je povinnosť primerane reagovať na eventuálne prípady sexuálneho zneužívania maloletých spáchané klerikmi v jeho diecéze. Takáto reakcia zahŕňa stanovenie vhodných postupov na pomoc obetiam takéhoto zneužívania, ako aj výchovu cirkevného spoločenstva s ohľadom na ochranu maloletých. Rovnako treba zaistiť, aby sa v tejto veci dodržiavalo kánonické právo a zároveň rešpektovali úpravy civilného zákona.

I. Všeobecné aspekty:

a) Obete sexuálneho zneužívania:
Cirkev musí v osobe biskupa alebo ním poverenej osoby ukázať, že je pripravená vypočuť si obete a ich príbuzných a zaistiť im duchovnú a psychologickú pomoc. Svätý Otec Benedikt XVI. počas svojich apoštolských ciest poskytol v tomto smere mimoriadne cenný príklad svojou ochotou stretnúť sa s obeťami sexuálneho zneužívania a vypočuť si ich. Pri týchto stretnutiach sa Svätý Otec obrátil na obete so slovami súcitu a podpory, ako sú tie, ktoré obsahuje jeho Pastiersky list írskym katolíkom: „Hrozne ste trpeli a mne je to skutočne veľmi ľúto. Viem, že nič nemôže vymazať zlo, ktoré ste podstúpili. Bola zradená vaša dôvera a potupená vaša dôstojnosť“ (n. 6).

b) Ochrana maloletých:
V niektorých krajinách sa už v cirkevnom prostredí rozbehli prevenčné výchovné programy na zaistenie „bezpečného prostredia“ pre maloleté deti. Tieto programy sa usilujú pomôcť rodičom, ako aj pastoračným alebo školským pracovníkom, aby vedeli rozpoznať znaky sexuálneho zneužívania a prijať vhodné opatrenia. Spomínané programy si v mnohých prípadoch získali uznanie a slúžia ako vzor úsilia o prevenciu prípadov sexuálneho zneužívania maloletých v dnešnej spoločnosti.

c) Výchova budúcich kňazov a rehoľníkov:
V roku 2002 pápež Ján Pavol II. povedal: „V kňazstve a v rehoľnom živote niet miesta pre tých, ktorí by chceli robiť zle maloletým“ (Príhovor k americkým kardinálom 23. apríla 2002, 3). Tieto slová pripomínajú osobitnú zodpovednosť biskupov, vyšších predstavených a osôb zodpovedných za výchovu budúcich kňazov a rehoľníkov. Usmernenia, ktoré ponúkla apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, ako aj inštrukcie kompetentných dikastérií Svätej stolice, nadobúdajú s ohľadom na správne rozlišovanie povolania a zdravú ľudskú a duchovnú formáciu kandidátov čoraz väčšiu vážnosť. Ide najmä o spôsob, akým oceňujú čistotu a celibát, ako aj zodpovednosť klerika za duchovné otcovstvo, a tiež tým, že umožňujú hlbšie spoznať s tým súvisiacu cirkevnú disciplínu. Špecifickejšie usmernenia môžu byť zaradené do výchovných programov seminárov a formačných domov, ktoré sú uvedené v zodpovedajúcich Ratio institutionis sacerdotalis každej krajiny či inštitútu zasväteného života alebo spoločnosti apoštolského života.
Okrem toho treba venovať osobitnú starostlivosť náležitej výmene informácií, pokiaľ ide o kandidátov na kňazstvo alebo na zasvätený život, ktorí sa sťahujú z jedného seminára do druhého, buď medzi rozličnými diecézami, alebo medzi rehoľnými inštitútmi a diecézou.

d) Sprevádzanie kňazov:
1. Biskup má povinnosť zaobchádzať so všetkými svojimi kňazmi ako otec a brat. Okrem toho venuje biskup osobitnú pozornosť trvalej formácii kléru – predovšetkým v prvých rokoch po vysviacke – kladúc pri tom dôraz na modlitbu a vzájomnú podporu v bratskom spoločenstve kňazov. Je dôležité, aby boli kňazi oboznámení s ujmou, ktorú spôsobuje klerik obeti sexuálneho zneužívania, a aj s vlastnou zodpovednosťou voči kánonickému a občianskemu zákonu. Mali by tiež vedieť rozpoznať znaky eventuálneho zneužívania maloletých, nech ho pácha ktokoľvek.
2. Biskupi majú vyvinúť všemožné úsilie na vyriešenie eventuálnych prípadov zneužívania, ktoré im boli oznámené v súlade s kánonickým a civilným zákonom, rešpektujúc pritom práva všetkých strán.
3. Obvinený klerik sa považuje za nevinného, až kým sa nedokáže opak, aj keď mu biskup v očakávaní vyjasnenia obvinenia môže obozretne obmedziť vykonávanie služby. Ak sa tak stane, treba urobiť všetko pre to, aby sa napravilo dobré meno klerika, ktorý bol nespravodlivo obvinený.

e) Spolupráca s civilnými autoritami:
Sexuálne zneužívanie maloletých nie je len kánonickým deliktom, ale aj kriminálnym činom postihovaným civilnou mocou. Hoci sa vzťahy s civilnými autoritami v rozličných krajinách líšia, predsa je dôležité s nimi v rámci daných kompetencií spolupracovať. Zvlášť je potrebné vždy zachovávať predpisy civilných zákonov, pokiaľ ide o oznamovanie kriminálnych činov zodpovedným autoritám, bez toho, aby sa poškodilo sviatostné interné fórum. Prirodzene, táto spolupráca sa netýka len prípadov zneužívania, ktorých sa dopustili klerici, ale aj takých prípadov zneužívania, do ktorých je zapletený rehoľný alebo laický personál pracujúci v cirkevných štruktúrach.

II. Krátke zhrnutie platnej kánonickej legislatívy ohľadne deliktu sexuálneho zneužívania maloletých spáchaného klerikom:

30. apríla 2001 promulgoval pápež Ján Pavol II. motu proprio Sacramentorum sanctitatis tutela (SST), ktoré zaraďuje sexuálne zneužívanie maloletého do 18 rokov spáchané klerikom do zoznamu delicta graviora vyhradených Kongregácii pre náuku viery. Doba premlčania tohto deliktu je stanovená na 10 rokov od dovŕšenia 18. roku veku obete. Predpisy motu proprio platia tak pre klerikov latinského, ako aj východného obradu, a rovnako pre diecézny i rehoľný klérus.

V roku 2003 vtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery kardinál Ratzinger dostal od Jána Pavla II. – s cieľom umožniť väčšiu flexibilitu trestných procedúr týkajúcich sa delicta graviora – povolenie vykonávať niektoré špeciálne právomoci, medzi ktoré patrí využívanie administratívneho penálneho procesu a žiadosti o prepustenie ex officio v najťažších prípadoch. Tieto právomoci boli zaradené do revízie motu proprio schválenej 21. mája 2010 Svätým Otcom Benediktom XVI. V nových normách je doba premlčania 20 rokov a v prípade zneužívania maloletého sa počíta od dovŕšenia 18 roku veku obete. Kongregácia pre náuku viery môže v mimoriadnych prípadoch dobu premlčania zrušiť. Je v nich tiež definovaný kánonický delikt získavania, držania alebo rozširovania pedopornografických materiálov.

Zodpovednosť za riešenie prípadov sexuálneho zneužívania maloletých prináleží v prvom rade biskupom alebo vyšším predstaveným. Ak sa obvinenie javí ako pravdepodobné, musí biskup, vyšší predstavený alebo nimi poverená osoba viesť predbežné skúmanie podľa kán. 1717 CIC, kán. 1468 CCEO a čl. 16 SST.

Ak sa obvinenie považuje za vierohodné, vyžaduje sa, aby bol prípad postúpený na Kongregáciu pre náuku viery. Po jeho preskúmaní stanoví kongregácia ďalšie kroky, ktoré má biskup alebo vyšší predstavený podniknúť. Zároveň im Kongregácia pre náuku viery poradí, aby vedeli zaistiť realizáciu vhodných opatrení, či už ide o správny postup voči obvineným klerikom – vzhľadom na ich základné právo na obhajobu – alebo vzhľadom na ochranu dobra Cirkvi, vrátane dobra obetí. Je užitočné pripomenúť, že uloženie trvalého trestu akým je prepustenie z klerického stavu (dismissio), si normálne vyžaduje trestný súdny proces. Podľa kánonického práva (porov. kán. 1342 CIC) totiž ordinári nemôžu nariaďovať trvalé tresty prostredníctvom mimosúdnych dekrétov; s týmto úmyslom sa preto musia obrátiť na Kongregáciu pre náuku viery, ktorej prináleží vydať definitívny rozsudok ohľadne viny a prípadnej nesúcosti klerika pre službu i následného nariadenia trvalého trestu (SST čl. 21, §2).

Kánonické opatrenia, ktoré sa aplikujú na klerika uznaného za vinného zo sexuálneho zneužívania maloletého, sú vo všeobecnosti dvojaké:
1) opatrenia, ktoré úplne zamedzujú verejnú službu alebo aspoň vylučujú kontakty s maloletými. Tieto opatrenia môžu byť sprevádzané trestným príkazom; 2) cirkevné tresty, spomedzi ktorých najťažším je prepustenie z klerického stavu.
V niektorých prípadoch môže byť na žiadosť samotného klerika pro bono Ecclesiae udelený dišpenz od povinností klerického stavu, vrátane celibátu.

Predbežné skúmanie i celý proces sa musí vykonať s náležitou pozornosťou voči ochrane súkromia dotknutých osôb a ich dobrého mena.

Okrem prípadov, keď sú závažné dôvody proti tomu, má byť obvinený klerik informovaný o vznesenom obvinení, aby mal možnosť odpovedať naň prv, ako sa prípad postúpi na Kongregáciu pre náuku viery. Biskup alebo vyšší predstavený obozretne rozhodne o tom, aké informácie sa majú poskytnúť obvinenému počas predbežného skúmania.

Povinnosťou biskupa alebo vyššieho predstaveného je postarať sa o spoločné dobro tým, že rozhodne, aké bezpečnostné opatrenia v súlade s kán. 1722 CIC a kán. 1473 CCEO majú byť uplatnené. Podľa článku 19 SST to treba urobiť hneď po začatí predbežného skúmania.

Nakoniec treba pripomenúť, že v prípade, ak chce ktorákoľvek biskupská konferencia vydať osobitné normy, musia byť tieto normy nielen schválené Svätou stolicou, ale tiež chápané ako doplnok k univerzálnemu zákonu, a nie ako náhrada tohto zákona. Osobitné normy musia byť preto v súlade s CIC/CCEO ako aj s motu proprio Sacramentorum sanctitatis tutela (30. apríla 2001), ktoré bolo aktualizované 21. mája 2010. V prípade, ak sa konferencia rozhodne vydať doplňujúce normy, je potrebné žiadať recognitio od kompetentných dikastérií Rímskej kúrie.

III. Usmernenia pre ordinárov ohľadne postupu pri vydávaní smerníc:

Základné smernice pripravené biskupskou konferenciou musia ponúkať diecéznym biskupom a vyšším predstaveným usmernenia pre prípad, že budú informovaní o možných skutkoch sexuálneho zneužívania maloletých klerikmi na území pod ich jurisdikciou. Takéto usmernenia musia zohľadňovať nasledujúce body:
a) Termín „sexuálne zneužívanie maloletých“ musí byť v súlade s definíciou v motu proprio SST čl. 6 („delikt proti šiestemu prikázaniu Desatora spáchaný klerikom s osobou mladšou ako osemnásť rokov“), ako aj s interpretačnou praxou a zákonodarstvom Kongregácie pre náuku viery, a súčasne musí zohľadňovať aj civilné zákony danej krajiny.
b) S osobou ohlasujúcou delikt treba zaobchádzať s úctou. V prípade, že je sexuálne zneužívanie spojené s ďalším deliktom proti svätosti sviatosti zmierenia (SST, čl. 4), má ohlasujúci právo požadovať, aby jeho meno nebolo oznámené žalovanému kňazovi (SST, čl. 24).
c) Cirkevné autority nech sa usilujú ponúknuť obetiam duchovnú a psychologickú pomoc.
d) Skúmanie ohľadne obvinenia sa má robiť s náležitým dodržiavaním zásady diskrétnosti a dobrej povesti zainteresovaných osôb.
e) Okrem prípadov, keď sú vážne dôvody proti tomu, má byť klerik informovaný o obvineniach už vo fáze predbežného skúmania a má dostať možnosť na ne odpovedať.
f) Poradné orgány, predpokladané na istých miestach, ktoré majú preskúmať a posúdiť jednotlivé prípady, nemôžu nahradiť posúdenie a potestas regiminis jednotlivých biskupov.
g) Smernice musia brať ohľad na zákonodarstvo krajiny, v ktorej konferencia pôsobí, zvlášť pokiaľ ide o prípadnú oznamovaciu povinnosť voči civilným autoritám.
h) V každom momente disciplinárnych alebo penálnych procedúr sa má obvinenému klerikovi zaistiť legitímne a primerané živobytie.
i) Vylučuje sa návrat klerika do verejnej služby, ak je táto služba nebezpečenstvom pre maloletých alebo pohoršením pre spoločenstvo.

Záver:

Smernice pripravené biskupskými konferenciami majú za cieľ chrániť maloletých a pomáhať obetiam, aby našli pomoc a zmierenie. Majú jasne poukazovať na to, že zodpovednosť za riešenie deliktov sexuálneho zneužívania maloletých zo strany klerikov prináleží v prvom rade diecéznemu biskupovi. A konečne majú v rámci biskupskej konferencie viesť k jednotnému postupu a prispieť k čo najlepšiemu zosúladeniu úsilia jednotlivých biskupov zameraného na ochranu maloletých.

V sídle Kongregácie pre náuku viery 3. mája 2011

* www.kbs.sk