|
|
|
|
| Kongregácia pre náuku viery Upozornenie o spisoch, ktoré napísal P. Anthony de Mello SJ*
Indický jezuitský páter Anthony de Mello (1931-1987) je veľmi známy svojimi početnými publikáciami, ktoré boli preložené do rozličných jazykov a pozoruhodne sa rozšírili v mnohých krajinách, hoci nie vždy ide o ním schválené texty. Jeho diela, ktoré majú skoro vždy formu krátkych článkov, obsahujú viaceré platné prvky orientálnej múdrosti, ktoré môžu napomáhať sebaovládanie, vymanenie sa z moci závislostí a vášní, oberajúce o slobodu a vyrovnané prežívanie rozličných priaznivých i nepriaznivých životných udalostí. Páter de Mello sa vo svojich skorších spisoch, hoci sa v nich prejavujú vplyvy budhistických a taoistických duchovných prúdov, držal v oblasti kresťanskej spirituality. Ide o knihy, v ktorých hovorí o rozličných druhoch modlitba: prosebné modlitby, modlitby za iných, modlitby chvály, rozjímania o tajomstvách Kristovho života atď. Lenže už v týchto skorších dielach, ale najmä v jeho neskorších publikáciách pozorovať postupný odklon od podstaty kresťanskej viery. Zjavenie, ktoré sa uskutočnilo v Kristovi, nahradzuje intuíciou Boha bez tváre, ktorý nemá nijakú podobu, takže hovorí o Ňom ako o čírej prázdnote. Ak chceme vidieť Boha, stačí hľadieť priamo na svet. Vraj sa o Bohu nedá povedať nič, jediná vedomosť o ňom je ne-vedomosť. Pýtať sa, či Boh jestvuje, je vlastne nezmysel. Takýto radikálny postoj vedie k popieraniu toho, že Písmo obsahuje platné výpovede o Bohu. Slová Písma sú tak len návodom, ako dosiahnuť nerušenosť. Na iných miestach sa nachádza stať o posvätných náboženských knihách vo všeobecnosti, čiže aj o Biblii, kde sa vyjadruje ešte tvrdšie: vraj bránia človeku nasledovať svoj vlastný zdravý ľudský rozum, otupujú ho a robia ho krutým. Náboženstvá, vrátane kresťanstva, predstavujú hlavné prekážky pri odhaľovaní pravdy. V ďalšom sa však táto pravda čo do obsahu nikde presne nedefinuje. Myslieť si, že Boh môjho náboženstva je ten jediný, je nič inšie ako fanatizmus. „Boh" sa považuje za akúsi bližšie neurčenú a všadeprítomnú kozmickú skutočnosť. Neprichádza do úvahy, že by mohlo ísť o osobného Boha a prakticky sa to popiera. Voči Ježišovi má páter de Mello úctu a označuje sa za jeho „učeníka". Ako učiteľa ho však kladie na roveň ostatných. Jediný rozdiel medzi Ježišom a inými ľuďmi je v tom, že on „bdel" a bol úplne slobodný, kým ostatní nie. Nepovažoval ho za Božieho Syna, ale iba za toho, kto nás učí, že všetci ľudia sú deti Božie. Aj výpovede o konečnoplatnom údele človeka spôsobujú zmätok. Na niektorých miestach sa hovorí o akomsi „rozplynutí sa" v neosobnom Bohu, podobne, ako sa rozpúšťa soľ vo vode. Pri iných príležitostiach sa hovorí o osude po smrti ako o čomsi, na čo nemá význam sa pýtať. Treba sa zaujímať jedine o terajší život. No o tomto živote platí, že v ňom nejestvujú objektívne kritériá, ako posúdiť, čo je mravné, lebo zlo je iba určitá nevedomosť. Dobro a zlo sú iba hodnoteniami mysle, ktoré sa premietajú na skutočnosť. Z toho, čo sa uviedlo, možno pochopiť, prečo podľa autora Krédo, čo Vyznanie viery v Boha alebo v Krista, je pre osobný prístup k pravde iba na prekážku. Cirkev, keďže z Božieho slova vo Svätom písme urobila modlu, spôsobila vlastne to, že Boha vyhnala z chrámu. V dôsledku toho stratila autoritu učiť v Kristovom mene. Kongregácii pre náuku viery ide o ochranu veriacich, preto si považuje za povinnosť týmto Upozornením vyhlásiť, že uvedené postoje nie sú zlučiteľné s katolíckou vierou a môžu spôsobiť vážne škody. Pápež Ján Pavol II. počas Audiencie, udelenej podpísanému prefektovi tejto Kongregácie, schválil toto Upozornenie, o ktorom sa rozhodlo na jej riadnom zasadaní, a prikázal ho uverejniť. V Ríme, v sídle Kongregácie pre náuku viery, dňa 24. júna 1998, na sviatok Narodenia svätého Jána Krstiteľa.
+ Joseph kardinál Ratzinger +Tarcisio Bertone, S.D.B.
* www.kbs.sk.
|
 |